Rifľová bunda nad zlato

Autor: Petra Starovičová | 3.6.2015 o 6:19 | Karma článku: 13,12 | Prečítané:  9824x

Ráno 13. januára bolo extrémne chladné, teplomer na terase nad hlavným vchodom do chaty ukazoval takmer -30°C.

Stáli sme s o tri roky staršou kamarátkou Jankou na balkóne a obdivovali sme tú kalamitnú katastrofu miestami prerušovanú stúpajúcim dymom z komínov okolitých chát. V očiach deväťročného dievčaťa to však znamenalo nekonečne úmornú sánkovačku a odhodlanie postaviť obrovitánskeho snehuliaka.Taká bola zima roku 1987.

Namiesto budíka otcove nadávky striedajúce sa zvukom plechovej lopaty a podomácky, z pár dosák zbúchaného odhŕňača snehu, zarývajúcich sa do háld čerstvého snehu za sprievodu typicky vŕzgajúceho zvuku. Milovali sme toto obdobie, keď sa väčšia časť našej rodiny presunula do obrovskej podnikovej chaty na kraji pohoria Vtáčnik a začal sa každoročný frmol a prípravy na príchod prázdninujúcej mládeže z ďalekého zahraničia. Z obrovskej kuchyne sa ozýval buchot smaltovaných hrncov, každý vedel, čo má robiť.  Čo malo ruky škrabalo krumple, čistilo zeleninu, či krájalo a vyklepávalo haldy mäsa. Ktorej sa neušlo miesto v kuchyni, tá pobehovala po dvoch rozľahlých poschodiach a navliekala periny,  pretriasala  ťažké perové vankúše, či brázdila dlhé chodby s vysávačom značky ETA. V tomto výrazne ženskom kolektíve sa vynímala jediná mužská postava môjho otca, ktorý prikladal do kotla, aby naša južanská návšteva nezamrzla a odpratával tony snehu nekonečne sa valiaceho z oblohy. My s Jankou sme boli v tomto osadenstve jediné dve bezstarostné stvorenia, ktoré nemali pridelené žiadne povinnosti a užívali sme si radosti prázdninových dní večnými naháňačkami po chate, či váľaním sa v kopách snehu. Premočené s bordovými lícami sme občas ako neriadené strely vtrhli do rozľahlej jedálne a usrkli si horúceho presladeného pigi čaju priamo z hliníkovej žufanky takmer bezodného hrnca stojaceho na starom plynovom sporáku značky MORA. Takto si pamätám na tú najchladnejšiu zimu môjho života, vyštípané líca, premrznuté ruky i nohy a na jazyku  sladkastá chuť čaju, ktorú prebíjala chuť zodratej hliníkovej žufane. O štvrtej popoludní nás mama nahnala do chaty, zošerilo sa a mokré rukavice nám primŕzali priamo na koži. Zababušili sme sa do deky a rozložili sme si v jedálni „člověče nezlob se“, ako sme to vtedy všetci volali, akoby zlobiť sa bolo menej hrozné, ako sa na niekoho hnevať.  Všade rozvoniavali plné hrnce jedál pripravených pre prázdninujúcu návštevu.

V tom sa v oknách odrazili svetlá reflektorov prichádzajúceho autobusu. Vybehli sme všetci von pred chatu na hlavné schodisko ako sa to na pohostinný národ patrí. Naši slovanskí bratia po dlhých hodinách v starej Karose dorazili. Chata akoby razom ožila. Neutíchajúci džavot detí vo veku od 7 do 14 rokov, ktoré akoby mali tri krát viac energie ako tie naše naplnil každý centimeter priestoru. Zovšadiaľ sa ozývala akási ťahavá balkánska muzika. Dospelí sa družne zvítali s dospelými.  Asi aj preto sa to nazývalo družba. Všetci boli vysmiati a veselí,  akoby ani nemali za sebou hodiny cesty až od Jadranského mora, ktoré bolo pre nás tak nekonečne vzdialené. I naši dospelí tak nejak pookriali, akoby ani od štvrtej od rána neboli neustále na nohách. Možno to bolo tým prapodivným nápojom, čo návšteva ponúkala všetkým dospelým ešte pred večerou. A potom prišla večera a po nej zahraniční dospelí vyhnali zahraničné deti do izieb. Nepočítali s tým, že sa im podarí donútiť ich ísť spať. Hudba a krik sa ozýval z ich izieb do skorého rána. Nikto ich však neokrikoval, nenapomínal,  ani nekontroloval. Pokiaľ nenarušili súkromie dospelých, ktorí sa spokojne usadili vo veľkej klubovni s krbom, mohla si mládež na poschodí žiť svojim slobodným južanským životom.

A potom to prišlo. Za zavretými dverami klubovne sa rozbalili obrovské tašky, ukrývajúce poklady, na ktoré sme celý rok čakali. Jugoši, ako sme našich návštevníkov nazývali a bolo nám úprimne jedno, či to boli Chorváti, Srbi,  Slovinci , či Macedónci  začali vykladať na stoly veci, pri pohľade na ktoré som nedokázala ani dýchať. Vozili nám lacný koňak, cigarety, colu v plechovke,  čokolády vo farebných obaloch, walkmany, ktoré by ste sotva ukryli do stredne veľkej kabelky, zlato, zlato a zase zlato a... rifle. Naše ženy sa prehŕňali v obrovských taškách ako o život, každá si robila na stole svoju kôpku tuzexového tovaru a začalo sa kšeftovať. Každý obchod ukončený obojstrannou spokojnosťou sa zapil kalíškom nápoja z dovozu. Ja som s očakávaním sledovala kôpku mojej mamy dúfajúc v splnenie môjho sna – mať svoje skutočné pravé nefalšované rifle. Nie tie lacné tenké napodobeniny, ktoré sa nosili z dovolenky pri Balatóne, ale skutočné, tmavomodré, hrubé, nepoddajné rifle, ktoré sa vám zaryli až do pokožky, pri každom ohnutí.  Ale iba do chvíle, kým  ujo Zoran nevytiahol z jednej zo svojich tašiek skvost, ktorý mi vyrazil dych. Rifľovú bundu. Hodila som prosebný výraz na mamu, tá zas na Zorana, Zoran hodil do pľacu sumu na vyjednávanie.  Sedela som ako paralyzovaná a čakala na výsledok. Nemohla som povedať, že chcem, ani mama kúp, ani zasahovať do ich obchodu, ani sa hodiť o zem, začať kričať a plakať v prípade nepriaznivo sa vyvíjajúcej situácie, tak ma predsa nevychovali. Mohla som len čakať a dúfať. O to bolestivejší bol výsledok. Obchod bol uzavretý, rifle, tričko, zlatá retiazka s náušnicami nemohli zaplátať krvácajúce srdce, prahnúce po niečom, čo nemal ešte nikto na našej základke. Učili nás však, že pionier nie je nevďačný. A ja som bola dobrý pionier. Tak som sa mame poďakovala a šla som sa vyplakať na svoju izbu.

Tri dni som chodila ako bez duše. Hoci to na chate žilo a boli to dni plné zábavy a nových zážitkov, spomienka na rifľovú bundu mi nedala spávať. Až kým som na štvrtý deň nevrazila do jeho belasých očí. Teda neviem už presne, či som skôr vrazila do jeho belasej rifľovej bundy, alebo jeho belasých očí, každopádne to bola láska na prvý pohľad. Vladan Mitrič Macan. Mal 13 rokov, najmodrejšie oči aké som kedy videla a rifľovú bundu, ktorej sa tá Zoranova nemohla ani rovnať.  Dva dni som ho z diaľky obdivovala, vyrovnávajúc sa s akýmsi novým nepoznaným pocitom, kdesi vo vnútri môjho detského ja, bijúceho sa s tým dievčenským. A potom predposledný večer na diskotéke v jedálni, keď niekto pustil z magneťáku Eltonovu Nikitu a ja som prežila svoj prvý slaďák odšliapaný v úctyhodnej vzdialenosti vo všetkej počestnosti, prislúchajúcej nášmu veku, som vedela, že je to láska. O to bolestivejšie bolo nasledujúci večer lúčenie. Jazvu v srdci z nenaplnenej túžby po rifľovej bunde premohla bolesť po nenaplnenom cite. Stála som po kolená v snehu v tenkom svetríku, tvár vyštípaná od sĺz, neutíchajúci vzlykot a trasúcou rukou som si brala papierik s jeho adresou, sľubujúc, že určite napíšem. Intenzita mojich vzlykov narastala s počtom nastupujúcich do autobusu. Ktosi ho vyzval, aby to už ukončil a nastúpil. Už som nemala slová, lomcovali mnou slzy a triaška. V tom si vyzliekol svoju rifľovú bundu a položil mi ju na plecia. „Nechaj si ju. Na pamiatku“ – povedal. Neveriacky som na neho pozrela, zabudla som sa nadýchnuť, čo spôsobilo, že sa moje vzlykanie na okamih zastavilo. „To nemôžem.“ – a myslela som to vážne. Nemohla som prijať predsa niečo také cenné a hodnotné a vzácne. On to však videl inak. A tak v tom momente mi nenapadlo nič lepšie, ako odopnúť si z krku úplne novú zlatú retiazku, ktorá ešte pred týždňom ležala na dne Zoranovej tašky a zapnúť mu ju na krk so slovami „Aj ja chcem, aby si mal na mňa pamiatku.“ Letmý bozk na líce a už som ho nikdy nevidela. Takto si spomínam na ten chladný rok 1987, na rok, kedy pre detskú dušu bola ešte rifľová bunda nad zlato.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?