Keď Amor útočí rukolou

Autor: Petra Starovičová | 4.6.2015 o 22:59 | (upravené 5.6.2015 o 0:27) Karma článku: 6,90 | Prečítané:  1003x

„Ja tú diplomovku proste nenapíšem. Nedám to. Nestíham, neni šanca.“ – nariekala som Slávke do skypu. Výjav z mojej obývačky, ktorý sa posledné dva týždne opakoval ako zo záznamu.

„Makaj, makaj, makaj! To dáš! Mysli na to, ako sa potom brutálne ožereme. – neúnavne ma povzbudzovala, akoby sme sa opiť nemohli hocikedy. Jednoducho len tak, bez dôvodu.

„A ešte musím zajtra aj niečo upiecť do roboty. Som na rade.“ – hlesla som už úplne zúfalo.

„Bože, tieto vaše trápne  zvyky v kancelárii. Aj s vašim pečením, vykašlala by som sa na to. Máš toho málo?  Ešte aj vypekať hovadiny nenažrancom.“ – jak bola krpatá, tak dokázala byť zúrivá. Asi je to fakt choré, že riešim nejaké pečenie, keď sotva začínam spracovávať výskum k diplomovke a do odovzdania zostávajú dva týždne. Aj preto som si chcela dať odklad o rok, dve práce, finišovanie s mega projektom a zároveň s diplomovkou, k tomu za mesiac štátnice, to nemôže dopadnúť dobre. Klesala som na duchu čoraz viac a viac a zo dna ma dvíhala cez skype Slávka, môj motivačný tréner bez nároku na odmenu. Na naše kancelárske pečenie som však nedala dopustiť. Bol to taký milý zvyk, ktorý vznikol ani neviem ako. Každý pondelok priniesol jeden z obyvateľov nášho kanclu niečo napečené. Boli sme štyria, ja a kolegyňa kúsok pred päťdesiatkou a dvaja chalani, jeden kúsok pod tridsiatkou a jeden kúsok nad. A keďže sme boli zapojení do kancelárskeho pečenia všetci štyria bez výnimky, znamenalo to, že každý raz mesačne spríjemnil ostatným kolegom jeden pondelok v mesiaci sladkou dobrotou vlastnoručnej výroby. Samozrejme, že by mi absenciu v tejto situácii odpustili, ale fakt, že chalani mali môj nekonečný obdiv, ako s nami ženami držia krok, mi nedovolil vynechať ani v takto prekérnej situácii.

„No nič, idem do Kaufíku. Lebo mi ho zavrú a zajtra chcem hneď ráno napiecť, nech môžem potom celý deň písať.“ – rozlúčila som sa so Slávkou, ktorá nie moc súhlasne krútila hlavou.

Venovala som letmý pohľad môjmu unavenému ja v zrkadle na chodbe. Mastné vlasy som schovala pod čiapku a pery prebehla leskom. Venovala som si úsmev, ktorým som sama sebe adresovala, že asi nemôžem byť normálna. Aj tak tam dnes nebude.

Bola to jedna z tých sobôt, keď sme so Zuzkou brázdili ulicami milovanej Prahy a potom sme večer zakotvili na byte jednej z nás s fľaškou sladkastého vína a tanierom plných všakovakých druhov syrov kúpených skoro ráno na farmárskych trhoch na Náplavke. Dnes bol na rade môj byt. Syry spokojne odpočívali na dne môjho ruksaku a víno na nás trpezlivo čakalo v regáloch Kauflandu, ktorý som míňala vždy cestou z metra. Tento večer som však bola akosi rozšafná a rozhodla som sa, že naše tradičné menu obohatím o paradajkový šalát s rukolou v akcii so 45% zľavou. Uniformne ako všetci ostatní som mĺkvo stála pri pokladni, hľadiac na pokladničný pás, akoby za ním ani nesedela živá bytosť.

„Dvetisíc dvestoosemdesiatpäť, poprosím.“ – vytrhol ma z letargie chlapčenský hlas pokladníka. Pozrela som udivene pred seba na balíček cherry paradajok,  fľašku vína a rukolu v akcii.

„Nie je to trochu veľa?“ – spýtala som sa. Netuším prečo mi to prišlo smiešne.

„No to asi je.“ – odpovedal rovnako pobavene a prebehol prilepený ean na fólii ešte raz. Pokladňa neklamala. Rukola za skvelých 1985,- CZK. 

„Je v akcii.“ – podotkla som, načo sme už obaja vybuchli do hlasného smiechu, akoby ani za mnou nestálo ďalších sedem  netrpezlivo prešľapujúcich zákazníkov. To už pribehla energická vedúca zmeny a začala úbohému chlapcovi nakladať, čo sa do neho zmestilo.

„Bože Tomáš, čo zase robíte? Musíte sledovať, čo blokujete.“ – sadisticky sa vyžívala v tom, že môže niekoho zdrbať.  Obaja sme len stáli a sprisahanecky sa vyškierali, čo ju ešte viac dráždilo, rovnako ako dav rastúci za mnou. Hrdo vykonala úkon hodný vedúcej, vystornovala položku a prebehla eanom po čítačke. 1985,- CZK. A znova, a znova, a znova. Čím viac úkon opakovala, tým viac sa to nám dvom zdalo smiešne. Bohužiaľ, iba nám dvom. Po niekoľkých telefonátoch ďalším úbožiakom, ktorým dala pocítiť, kto tu dnes šéfuje, bol problém vyriešený a vzpriamene odkráčala do nákupného zákulisia.

„Tristodesať.“ – povedal chalanisko,  neskrývajúc červeň v lícach.

„No, to už je trošku iná suma.“ – skonštatovala som s pobavením a opustila som predajňu, dumajúc, čo to musí byť za povaha, že sa nenechal vytočiť a pokorne znášal neprávosť na ňom páchanú. To ja som teda stvorenie podstatne ohnivejšie. Keby sa so mnou takto baví, tak už má tú rukolu... viete kde. Mal môj rešpekt i obdiv.

O dva týždne stojím pri tej istej pokladni, rovnako letargicky nevšímajúc si nikoho, v duchu hesla, keď sa nepozerám ja na nich, nevidia ani oni  mňa. Trápila som sa s diplomovkou,  učila sa na posledné skúšky, z práce som sa vracala za tmy a vyzerala som rovnako mizerne, ako som sa cítila.

„Tak čo? Dnes žiadna rukola?“ – vytrhol ma hlas stratený kdesi hlboko v mojom podvedomí.

„Vy si ma pamätáte?“ – vyvalila som na neho zdesene karpavé oči.

„Samozrejme, že si vás pamätám.“ – pričom to také samozrejmé vôbec nebolo, lebo musím smutne priznať, že ja som si ho nepamätala. Vydesilo ma to. Z toho chlapca ide niečo tak neskutočne pozitívne, príjemné, teplé a bezpečné. A mne to pri mojej povrchnosti a každodennej všednosti proste uniklo. Veď kto už vám dnes venuje v obchode za pokladňou nefalšovaný úsmev a pár priateľských slov len tak. Proste len tak.

Odvtedy vždy, presne tak ako aj dnes, som viac ako na to, čo mám kúpiť, myslela na to, či tam bude. Stačilo mi pár prehodených slov pri pokladni, ponad pokladničný pás, aby sa mojim vnútrom prehnalo nádherné teplo, z ktoré som dokázala prežiť niekoľko ďalších dní. A dnes som to potrebovala viac ako inokedy. Z bezpečnej diaľky som prebehla očami všetky pokladne, nadýchla sa a rázne vykročila ku konkrétnej pokladni, akoby jediné dôležité bolo, nech ma nikto nepredbehne. Vždy som mala tendenciu tváriť, že som v „jeho“ pokladni zase len náhodou. Vyložila som tovar na pás a nezúčastnene som hľadela všade, len nie na neho.

„ Dobrý večer.“ – nikto na svete nedokáže povedať tie dve banálne slová ako on a ja som na neho hodila jeden z tých svojich pohľadov „ježín to ste zase vy, ani som si nevšimla“. „Čo to dneska bude? Nejaké pečenie?“  - spýtal sa berúc do rúk tovar za tovarom, múku, vajcia, prášok do pečiva, tvaroh.

„No vyzerá to tak. Zajtra mám v pláne piecť, tak som si ešte dnes prišla nakúpiť. A vy čo? Víkendujete v práci?“ – chcela som prispieť svojou troškou do debaty.

„ No veru pracovne. A čo dobrého budete piecť? To bude určite niečo veľmi dobré.“ – neverila som, že ho to môže naozaj zaujímať. Prečo to robí, prečo sa zaujíma? Prečo to na nás hrá?

„Prinesiem vám ochutnať.“  - vypadlo zo mňa. Milujem tieto chvíle, keď ešte vždy dokážem sama seba prekvapiť.

„Tak to budem moc rád. Zajtra robím tiež poobednú.“ – cez moje sklopené mihalnice som si všimla jedine jeho rumenec v tvári.

Už ráno o deviatej som mala napečené dva koláče. Napriek tomu, som nemala napísaný ani riadok. Stále som sa pýtala sama seba ako to myslel. V tak jednoduchej a priamej vete som sa typicky žensky snažila nájsť niečo komplikované a záludné. Netrpezlivo som čakala, kým mi na skype zasvieti online môj motivačný tréner, aby som jej mohla porozprávať, čo sa mi včera večer stalo a ako s tým mám naložiť.

„No tak mu proste zanes koláč a čo?“ – neskutočne sa na mne bavila Slávka. Uznávam, že žena po tridsiatke na webke, zahádzaná haldami odbornej literatúry, dumajúca nad existenčnou otázkou, „strápniť sa, či nie?“, vyzerá pomerne komicky.

„Bože Slávi, to bude trápne.“ – spustila som zúfalo hlavu do dlaní.

„A čo? Nebude to ani prvý, ani poslednýkrát, čo sa strápniš. Len pekne choď.“  - to bol skoro príkaz.

Tak fajn. Ja idem do toho. Dilema, či áno, či nie, bola vyriešená. Nastal však iný problém. Do čoho koláče zabaliť. Vyhádzala som celú kuchynskú linku. Musí to byt niečo papierové. Čo vyzerá dobre, ale čo mi nebude musieť vrátiť. Plastových nádob mám doma milión, ale to mi prišlo také... zaväzujúce. Vyžadovalo by si to ďalšie „stretnutie“ .  A ja ho predsa nechcem vyplašiť.

Po dvanástich hodinách špekulácií a príprav som kráčala hore známymi schodíkmi v rukách s balíčkom, nenormálnym suchom v krku a nervozitou ako zaľúbená školáčka. Bol tam. Jasné, že bol tam, veď mi povedal, že bude v práci. Neskorá večerná hodina spôsobila, že sme sa práve v ten okamih stretli pri pokladni sami.

„Dobrý večer.“ – vítal ma úsmevom, kým som kráčala k nemu od mraziacich boxov so zmrzlinou.

„Dobrý.“ – odhodila som nervozitu bokom. „Niečo pre vás mám.“ – položila som na pult balíček. „Koláčiky, ako som sľúbila.“ – on je tak roztomilý, keď sa takto červená a neskrýva rozpaky.

„Tak to ste ma strašne potešila.“ – zažiarili mu oči a s neskrývanou detskou radosťou sa pustil rozbaľovať balíček.

„Toto navrchu je bábovka a pod ňou je ešte taký iný, tvarohový.“ – pichla som mu prstom uprostred očí, snažiac sa vhodne prezentovať moje kulinárske umenie.

„No toho je veľa!“ – žasol nad nádielkou. „ To ja tak moc nemôžem, som totiž cukrovkár.“

Tak toto nevymyslíš. Skutočne chcem zapôsobiť na niekoho tým, že mu naservírujem „jed“?

„No tak sa podelíte s kolegami. Aspoň bude svačinka.“ – snažila som sa zachrániť situáciu.

„No to nie! To si nechám len pre seba.“ – zaprotestoval. „ Ja si to pekne rozdelím a zjem postupne.“

Odložil si balíček, ako nejakú vzácnosť pod pult a rozlúčili sme sa širokým priateľským úsmevom. Zatiaľ čo na ceste tam ma sprevádzal šteklivý pocit podobný platonickej láske, na ceste späť ho vystriedal pocit úplne odlišný, no zarážajúco ešte príjemnejší. Je úžasné spraviť niekomu cudziemu radosť. Len tak. Proste len tak. A viete čo? Vôbec to nebolo trápne. Bolo to nádherné. A okrem toho, aj tak je najkrajšie zamilovanie to platonické, najmä do niekoho, koho chyby sme nemali možnosť nikdy spoznať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?