Babičkine tajomstvá

Autor: Petra Starovičová | 12.4.2016 o 10:12 | Karma článku: 4,90 | Prečítané:  713x

Vybehla som na prvé poschodie svižnosťou hodnou desaťročného dievčaťa. Vždy keď z okna bytovky zakričala moje meno, bez váhania som všetko nechala tak a utekala. Tak to je, keď dieťa miluje a rešpektuje zároveň.

Chytila si rožtek bledozelenej zástery s drobnými bielymi štvorčekmi, poriadne ho popľula a drhla moje červenkasté líca polepené zaschnutými jadierkami cukrového melónu. Líca mi zbordoveli a ja som sa usadila na lavicu v kuchyni a s bezodným apetítom som sa pustila do čerstvo upečeného makovníka. Spokojne na mňa hľadela, na guče za ušami a pribúdajúce tmavé bodky na mojich drobných bielych zuboch, lakeť vystrčený do otvoreného okna. Podopierala si ním svoju úplne bielu hustú hrivu a chvíľami hľadela von oknom a chvíľami na pahltné vnúča. Čo si ju pamätám, mala vlasy farby čerstvo napadaného snehu, tvár ošľahanú slnkom pretkanú sieťou pavučín, do ktorých bol vrytý celý život ženy, ktorú som nikdy nepočula sťažovať sa.

„Babi?“ – ozvala som sa siahajúc po ďalšom kúsku koláča. „A aké to bolo cez vojnu?“ - milovala som keď mi rozprávala príbehy o tom, ako to bolo kedysi. Rozprávanie z čias, ktoré mne sa zdali tak vzdialené a poznala som ich len z kníh a filmov, ale ona, ona v tých dobách žila.

"Nebolo to tak zlé. Až keď dedovi kone zobrali.Zhabali šecko. Už nemal jak furmanky robiť. A ja už som tiež toľko židom slúžiť nechodila, bo už neboli takí páni a bolo ich menej a menej. Peňazí nebolo.“

"Vzali ich do koncentrákov, čo?“ – dodala som ako problematiky znalý historik. „To muselo byť hrozné.“ – ťažko i detsky zároveň som si povzdychla pri predstave, ktorú som poznala z filmov o nepochopiteľnom zle, ktoré dokázalo strhnúť také množstvo ľudí.

Mlčky hľadela do diaľky, čelo zvraštené viac ako inokedy. Jej ústa neprezradili, čo cíti, no jej  pochmúrna tvár skrývala trpkosť, o ktorej sa nehovorí. Pod oknami sa hrali deti od susedov vybíjanú a ja som do ich kriku mľaskavo prehĺtala.

„Svine to boli...“ – zdvihla som oči od taniera a zhrozene sa na ňu zadívala. Nemusela som nič povedať, nemusela sa na mňa pozrieť. Cítila môj výraz plný nepochopenia. Cítila ťažobu môjho odsúdenia na svojom chrbte. Ako len môže? Ako niekto môže niečo tak hrozné povedať. Vydesilo ma to. Čo horšie... mala som pocit, že chce povedať viac, že si to zaslúžili, tak im treba, nehodno ich šanovať. Ale ona len ticho ďalej hľadela von oknom a ja som nemala odvahu spýtať sa. Po chvílke bez vyzvania opäť prehovorila.

„Už nevedeli čo od dobroty. Takí páni to boli. Šecko im tu patrilo, si mysleli, že už nad nich neni. Každý deň som im slúžiť chodila, človeka by z kože zodrali. Deti som im kojiť chodila, aby si židovské paničky postavy nepokazili. A človeka za nič nemali. A jak ľudí zdierali. Všetky byty im tu patrili, majetkov mali, peňazí, zlata, šeckého. Nekresťanské peniaze za nájmy pýtali a keď si nemal z čoho, bez mihnutia oka ťa aj s kojencom na ulicu vysťahovali. Kúska srdca v sebe nemali...“ - ani na mňa nepozrela. Tvár mala stále otočenú von oknom. Hovorila to vetru, stromom, holubom na parapete vyzobávajúcim ryžu, ktorú som na obed nedojedla. V jej slovách nebol hnev ani krutosť. Hovorila pokojne, ako keď sa zmierite s bolesťou, či krivdou. Ako keď rezignujete, lebo už viete, že nemáte síl. Môj detský vek mi nedovolil pochopiť, ako veľmi vám musí niekto ublížiť, aby ste v takej hrôze našli zadosťučinenie.

V tom vstúpila do kuchyne teta. Pracovala neďaleko a k obedu si vždy odbehla „domov“. Babička ich mala deviatich. Šešť dievčeniec a dvoch mládencov. No vždy vedela nakŕmiť všetkých i keď nebolo práve z čoho.

„O čom debatujete?“ – zašveholila veselosťou nehodnou tohto momentu.

„O tom jak mal dedko za vojny kone.“ – vykríkla som splašene jediné pozitívum, ktoré som si z rozprávania zapamätala. Nato sa teta vášnivo dala do rozprávania o dedkových koňoch a voze. Jak ich brával so sebou na furmanky, aká to bola zábava. Hovorila o otcovi s nekonečnou láskou, ktorá sa nevytratila ani 10 rokov po jeho smrti.  „S dedkom bola vždy hrozná sranda.“ – skončila svoj monológ  i obed s jemnou nostalgiou v očiach, vzala si kabelku a tak ako rýchlo sa zjavila, tak rýchla aj opäť zmizla. Babička po celú dobu nepovedala ani slovo. Obraz ktorý vytvárala jej silueta sa po celú dobu nezmenil. I jej tvár mala stále rovnako tvrdy výraz. Pevne zaťaté zuby a temer neprítomný pohľad.

„Bil ma. Furt ma bil. A pil. Hrozne pil. Ani jeden to neveďá...“ – bola som jediný poslucháč v miestnosti, no jej slová nepatrili mne. Smútok v jej hlase mi aj po rokoch spôsobuje fyzickú bolesť.

„Už si dojedla?“ – pozrela nečakane na mňa. Mlčky som pokývala hlavou.

"Poď sem!“ – potiahla ma za rukáv až k drezu a necitlivo mi smradľavým vechťom čochrala pocukrované líca.  Vždy ma pri tom napínalo na zvracanie. Neznášala som to, zadržiavala som dych až kým to neskončilo a potom som si vyštípané líca utrela do rukávov. Nakrájala mi ďalších pár mesiačikov melónu a strčila mi ich do ruky.                

„Zeber kamarádom. A hybaj ešte na chvíľku ven, kým neni tma.“ – vyšikovala ma na dvor pred bytovku. Posotila ma, hrubo a necitlivo, zavrela za mnou dvere a opäť sa usadila na svoje miesto k oknu. Vyšla som pred dom a rozdala kúsky melónu medzi kamarátov. Len sa tak po ňom zaprášilo. Zahryzla som sa do posledného mesiačika a zdvihla som zrak k oknu, v ktorom sa belela jej hlava, do ktorej do dnešného dňa nikomu nedovolila nahliadnuť. Pozerala uprene na mňa, ubolená a milujúca a ja som s rovnako nekonečnou láskou hľadela na ňu. Bola to láska, ktorej veľkosť a silu nemôžu zmeniť ani odhalené babičkine tajomstvá.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?